Týždenné plánovanie v pondelok - na samotný prvý deň týždňa, najmä ak išlo o dôležité úlohy, som nebol dostatočne pripravený, nakoľko som si nestihol vyhradiť čas na prípravu. V niektorých obdobiach ma pondelkové plánovanie a pohľad na plný kalendár tak zaskočil, že sa mi náročne rozbiehalo.

Týždenné plánovanie v piatok - hlavnou slabinou plánovania v tento deň je, že nebolo možné vyhodnotiť ciele spojené s víkendovými aktivitami a teda najmä rolami manžela a otca. Keďže ich v kontexte plánovania považujem za rovnako dôležité ako pracovné ciele (ak nie dôležitejšie), nebolo to tiež ideálne.

Týždenné plánovanie v nedeľu - technicky to bolo nerealizovateľné, keďže nebolo možné uskutočniť vyhodnotenie pracovných týždenných cieľov - podklady k hodnoteniu mám v kancelárii, nie doma.

Napadlo mi zmeniť svoj systém tak, že týždeň bude trvať vždy od soboty do piatka. Nastavil som si v tomto duchu google kalendár a ostatné aplikácie, ktoré používam. Pri pohľade na obrazovku kalendára mi chvíľu trvalo zvyknúť si na to, že utorok je už stredom týždňa a vzniklo vďaka tomu aj niekoľko nedorozumení. Po pár dňoch to však už bolo lepšie a začínať týždeň sobotou eliminovalo viacero nedostatkov popísaných vyššie.

Hlavné výhody takéhoto riešenia pre mňa sú:

1. Prvé “veľké kamene” nového týždňa sú spojené s rodinou, výletmi, vzťahmi s najbližšími. Keď prídem v pondelok do práce je fajn vidieť, že kľúčovým vzťahom som venoval svoju pozornosť a mám za sebou úspešné plnenie svojich predsavzatí.

2. Ťarcha pracovného týždňa, ktorú v piatok pomenujem sa počas víkendu zmierni a pohľad na kalendár je oveľa príjemnejší, i keď je plný náročných úloh.

3. V pondelok ráno nemusím premýšľať nad tým, čo ma čaká a ako určiť úlohám priority - môžem sa pustiť rovno do práce.

Pri tomto type plánovania (od soboty do piatku) obvykle pozriem ešte aj na bezprostredne nasledujúci víkend. Takto zabránim tomu, že pri piatkovom plánovaní zistím, že zajtra (v sobotu) nás s rodinou čaká aktivita, ktorú bolo treba počas týždňa organizovať a ja som pre to nič nespravil.

Sila celého systému samozrejme spočíva v dôslednosti nielen týždenného plánovania (a vyhodnocovania), ale taktiež mesačného a ročného.

Pokiaľ ste čítali predchádzajúce dielo Cala Newporta, knihu Hlboká práca a štýl jeho písania Vám vyhovoval, páčiť sa Vám bude aj Digital Minimalism. Na úvod popisuje východiská a začína silným argumentom, prečo je téme potrebné sa venovať - behavioral addiction (závislosť v správaní) sa dostáva do zoznamu duševných porúch. Paralela so závislosťou môžeme vidieť napríklad pri tlačidle “páči sa mi to“. Podľa niektorých štúdií (a toto je myslím už všeobecne známa skutočnosť) neustále overovanie si spätnej väzby od našich kontaktov na sociálnej siete uspokojuje naše pseudo-potešenie a za istých okolností môže prerásť až do nutkavej potreby získať stále viac lajkov, komentárov, ocenení. V tele síce nenájdete nikotín, ale abstinenčné príznaky (resp. psychické dôsledky) sa môžu po vytvorení návyku objaviť. Podobne autor uvádza aj príklad s neustálim prepínaním okien, pričom sledujete rôzne denníky - niekoľko krát počas dňa či dokonca hodiny. Uvádza, že je to podobné, ako keď stláčate páku na hracom automate a dúfate, že raz sa to podarí - narazíte na nejakú senzačnú správu, ktorú ste nemali premeškať. Väčšina z nás našťastie podľa všetkého nezašla tak ďaleko, no technológie a spôsob, ako s nimi narábame výrazne ovplyvňujú našu produktivitu, ale i samotnú spokojnosť so životom.

Ak už končíte s čítaním článku s dôvodným podozrením, že ide o ďalšie radikálne presviedčanie o potrebe zrušiť konto na facebooku, zahodiť telefón a vrátiť sa k listom, ešte chvíľu počkajte. Nie je to celkom tak...

Digitálny minimalizmus:

Filozofia využívania technológií, v ktorej zameriavate váš čas v online priestore na malý počet dôsledne vybraných a optimalizovaných aktivít, ktoré významne podporujú vaše hodnoty, a následne zbavenie sa všetkého ostatného.

Pri podpore tejto filozofie autor pracuje s obdobným argumentom, aký použil už v Hlbokej práci a teda: to, že nejaký nástroj môže mať potencionálny prínos (hoc aj veľmi malý) pre náš život neznamená, že máme úplne ignorovať negatíva s ním spojené. Ku všetkým nástrojom (vrátane tých digitálnych) tak máme pristupovať kriticky a vyhodnocovať mieru ich prínosu vo vzťahu k rizikám. Inak povedané - Facebook Vás môže spojiť s priateľmi so strednej školy, no ak výrazne obmedzuje vašu schopnosť sústrediť sa (pretože je postavený na princípoch attention economy - o tom viac ďalej), potrebujete tento nástroj “skrotiť” (vrátane možnosti zbavenia sa ho) a/alebo potencionálny prínos hľadať v iných nástrojoch, ktoré s identifikovanými rizikami nie sú spojené.

A ako teda k digitálnemu minimalizmu smerovať? Cal Newport odporúča začať s **digitálnou očistou.**V tomto procese ide o jednoduchý, troj-krokový postup. Krok 1 - doprajte si 30 dňové obdobie, počas ktorého si dáte prestávku od vybraných technológií. Krok 2 - Počas tohto obdobia objavujte a skúmajte aktivity či správanie, ktoré vám prinášajú úžitok a sú zmysluplné. Krok 3 - Na konci obdobia vráťte len to, čo je skutočne potrebné. Pre každú technológiu pomenujte ako prispievajú k vašim hodnotám a ako ich budete využívať, aby ste tento prínos maximalizovali.

Opäť, tento proces neznamená, že sa zbavíte všetkého. Pod “vybranými technológiami” autor chápe tie, ktorých dočasné odstránenie nespôsobí značné riziká a hrozby pre váš profesionálny alebo osobný život. Inak povedané, neprestanete používať email, pretože by ste o mesiac mohli byť bez práce. No na druhú stranu, ak nedokážete identifikovať vôbec nič, pretože sa obávate straty akejkoľvek príležitosti, tak práve vtedy ste adeptom/adeptkou na digitálnu očistu.

Druhá časť knihy je orientovaná na konkrétne cvičenia, či skôr tipy ako celý tento proces podporiť a udržať. Tieto sa dajú aplikovať aj bez absolvovania spomínanej očisty. Čo sa dá pre smerovaniu k digitálnemu minimalizmu robiť je:

Trávte čas osamote

Nemusíte byť práve v roli Abrahama Lincolna, aby ste ocenili význam samoty pre robenie rozhodnutí. To čo je skutočne dôležité je uvedomenie si existencie svojho vnútorného hlasu a najmä vytváranie priestoru na to, aby sa mohol prejaviť. Ide o tie chvíle, kedy nerobíte nič iné, len premýšľate. Keď stojíte v rade na lístok, počas cesty vlakom či MHDčkou, pri prechádzke, v rámci čakania na začiatok porady a podobne. Ide práve o tie momenty, kedy máte obsedantné nutkanie vytiahnuť smartfón a tých pár sekúnd (alebo minút či hodín) tráviť “stláčaním páky”. Autor knihy zachádza ešte ďalej a poukazuje na nový fenomén, tzv.”solitude deprivation”

Solitude deprivation:

Ide o stav, v ktorom netrávite takmer žiaden čase (close to zero time) so svojimi vlastnými myšlienkami a oslobodený od vstupov z iných myslí.

V tejto súvislosti autor spomína ešte jednu zaujímavú vec. Vedeli by ste povedať - pokiaľ svoj vnútorný hlas vnímate, o čom najčastejšie počas týchto momentov premýšľate. Podľa jeho zistení sú primárnou témou vzťahy s druhými ľuďmi nasledované uvažovaným nad problémami/výzvami, ktoré aktuálne riešite. Vytlačiť tento čas klikaním na spravodajské portály alebo opakovaním sledovaním toho, čo je nové na facebooku nedáva celkom zmysel.

Nechajte svoj smartfón doma

Tu už prichádzame bezpochyby na tenký ľad. Deň, nie to ešte život bez inteligentného telefónu si nevie hoc kto predstaviť. Všetky tie situácie, ktoré môžu počas dňa nastať a kde nás smartfón zachráni (alebo aspoň pomôže) sú tak reálne, že byť bez neho je čisté šialenstvo - vlastne, aj kvôli produktivite samotnej. Opäť Vás však upokojím - autor nie je radikál a chápe, že technológie ako také nie sú nepriateľom, problémom býva spôsob, akým s nimi pracujeme. A v prípade, že skutočne každú voľnú chvíľu doň hľadíte (a prichádzate o možnosť byť len so svojimi myšlienkami), stojí za zváženie prejsť na tlačidlový telefón (aspoň počas niektorých dní) alebo si, paradoxne, technológiami pomôcť. Ak teraz opomenieme rôzne blokovacie aplikácie (ako napríklad Freedom, AppBlock), zaujímavým spomínaním konceptom mobilného telefónu je Light Mobile.

Neklikajte na tlačidlo “pači sa mi” (”like)

Sociálne siete majú podľa autora výrazný vplyv na kvalitu, resp. životnú pohodu (well-being). Podľa jeho tvrdenia nejde ani tak o to, že by nás robili priamo nešťastnými. Problematickým sa stáva skôr skutočnosť, že vytláčajú naše reálne vzťahy, ktoré majú vyššiu hodnotu (sú hodnotnejšie). Teda, rozhovor je viac ako komentár, a konkrétna spätná väzba má väčší zmysel ako like. Toto svoje konštatovanie má podložené tvrdením, že offline komunikácia je tu s nami tisíce rokov, zatiaľ čo tá online len pár desaťročí, či skôr rokov. Pokiaľ veľa času trávime na siete, prichádzame o čas, ktorý môžeme byť v face-to-face interakciách či fyzických aktivitách. Upozorňuje tiež, že rozvoj empatie je viazaný na priamy medziľudský kontakt, rozvíjať empatický potenciál vo virtuálnom priestore je trochu problém (tu len dodám, že pokiaľ si čítate občas diskusie, občas možno aj Vám občas zostáva rozum stáť nad tým, čo sú ľudia schopní druhým napísať).

Zaujímavým terminologickým rozlíšením je odvolávka na MIT profesora S. Turkleho. Ten uvádza, že je výrazný rozdiel medzi spojením (connection) a konverzáciou (conversation). Vo svojej práci poukazuje na to, ako jeho študenti a mladší kolegovia bojovali práve so schopnosťou empatie, pričom za jeden zo znakov identifikoval výrazné zastúpenie “spojenia” (teda kontakt s ľuďmi v online priestore) voči “konverzácii” (fyzický kontakt). Tvrdí, že atribúty rozhovorov a aktivít s druhými ľuďmi (skutočné) sú natoľko kľúčové, že ich absencia v živote človeka (najmä mladého dospievajúceho) môže ovplyvniť (negatívne) jeho osobný aj profesný život na dlhé roky. Dodáva tiež, že jeho nastavenie nie je anti-techonologické. Je skôr konverzačno-centrické, teda človek do rozhodujúcej miery kladie dôraz na priamy kontakt s druhými ľuďmi.

A už len pre zaujímavosť - už som spomínal, že až s príchodom tlačidla like nastal skutočný rast Facebooku. Obohatením o nové “spätné väzby” (Great, I love it a pod.) to zašlo ešte ďalej a automatizované vyhodnocovanie našich preferencií (kvôli cielenej reklame) je ešte jednoduchšie. Samotná notifikačná ikonka upozorňujúca na nové udalosti mala pôvodne modrú farbu (ako Facebook samotný). No, zmena na červenú znamenala, že ľudí láka/dráždi výrazne viac vracať sa späť a sledovať, čo dôležité/zásadné sa v ich životo-vzťahoch deje.

Optimalizujte písanie (v online priestore)

Častým očakávaním súčasnej doby je tiež to, že ako priatelia (alebo kolegovia) budeme k dispozícii “na zavolanie”, či skôr napísanie. Predpokladá sa, že na správu v messengeri odpovieme obratom (najmä ak pri nás svieti zelená ikonka) a ak sa tak nedeje a dokonca reagujeme s významným časovým odstupom (napr. aj viac ako 24 hodín po), je to minimálne neobvyklé. Dokonca sa zdá, že niektorí ľudia sú schopní brať to osobne a interpretujú si to tak, že im nestojíte za tých pár sekúnd pohľadu na displej a odpoveď.

Ľudí s týmto nastavením nepoteší odporúčanie Cala Newporta mať smartfón v režime “nerušiť” (do not disturb) ako východzie nastavenie. Teda, nechodia Vám žiadne notifikácia o nových udalostiach na sociálnej sieti, nevyskočí na Vás žiaden chat, nič. Či zájdete až do úrovne, že budú blokované aj sms správy a hovory je do značnej miery závislé od typu práce (zoznamy povolených kontaktov je jednoduché spraviť). Niektoré aplikácie umožňujú posielať automatické sms správy na prichádzajúce hovory (ale aj sms-ky či Whats up konverzácie), kde viete mať uvedené, kedy budete na telefóne a budete spätne volať. Z môjho pohľadu má tento postup len jeden drobný háčik - ak by sme to tak robili všetci, mohlo by byť celkom náročné spojiť sa.

Kultivujte svoj voľný čas

Téme trávenia voľného času autor venuje značnú časť knihy. Vychádza z presvedčenia, že na dobrý život má vysokokvalitné trávenie voľného času zásadný vplyv. Inak je to o tom blbom pocite, keď konečne máte uzavreté pracovné povinnosti a vy deň preflákate hlúposťami, ktoré Vám v konečnom dôsledku toho veľa nedali. Naopak, odporúča sa systematicky a cielene venovať tomu, aby ste niečo tvorili (rukami či pohybom - teda aj šport sa ráta), každý týždeň niečo zostrojili alebo opravili. Ako pre iné veci v živote, tak aj voľný čas navrhuje dôsledne plánovať, od ročných až po týždenné plány. A pre nízkokvalitné trávenie voľného času (bezcieľne, resp. pseudo-cielené surfovanie po internete, kontrole sociálnych médií, pozeranie televízie a podobne) odporúča to isté. Počas dňa/týždňa si určiť (krátke) bloky, kedy sa týmto činnostiam môžete venovať. Inak však nie.

Buďte odolnejší voči kradnutiu pozornosti

Už som sa vyššie zmienil o pojme “attention economy”. Ide o tú časť obchodného sektora, kde sú peniaze generované zhromažďovaním pozornosti užívateľov a následne predávané inzerentom. S príchodom inteligentných telefónov sa otvorili tomuto sektoru úplne nové dimenzie možností. Drvivá väčšina užívateľov Facebooku je pre túto spoločnosť nie zákazníkom, ale produktom. Produkt - naša pozornosť, je tým kľúčovým artiklom, ktorý vytvára ekonomickú silu tejto sociálnej siete. Optimalizácia využívania tohto nástroja (ale aj mnohých ďalších) je pre nich kritická a tieto spoločnosti robia všetky smerujúce k tomu, aby ste ich navštevovali čo najčastejšie, trávili s nimi každú voľnú chvíľu a boli presvedčení o tom, že bez nich to už nejde. Autor knihy odporúča posilňovať schopnosť odolávať prostredníctvom nasledujúcich pár krokov.

Vymažte si sociálne médiá z mobilného telefónu

Práve mobilný telefón (smartfón) nás robí najzraniteľnejšími. Je takmer neustále po ruke a vždy, keď “nie je čo”, môžeme po ňom siahnuť. Jedným zo zistení výskumov bolo nasledujúce - ľudia, ktorí k tomuto kroku pristúpili, transformovali svoj vzťah k využívaniu sociálnych sietí. Postupom času totiž prirodzene obmedzili ich používanie aj na desktope a obvykle ich navštevovali s konkrétnym zámerom. Osobne som k tomuto kroku pristúpil (Facebook aj Messenger som odinštaloval). A podľa všetkého na mňa taktiež platí uvedené zistenie a tiež - nič zásadné sa nestalo, len mám “čistejšiu hlavu”.

Máte samozrejme aj iné možnosti. Aplikácia AppBlock tu už bola spomínaná a ak ju máte nastavenú ako východzie nastavenie (a teda sociálne siete Vám sprístupní len napr. na konkrétnu hodinu počas dňa), výsledok môže byť podobný. V knihe nájdete aj ďalšie tipy, ale myslím, že ak ste sa dopracovali až sem, téma vás zaujala a po knihe možno aj siahnete. Aktuálne je možné zakúpiť si ju na Martinuse alebo vo vydavateľstve Jan Melvil publishing.

P.S: ak sa Vám páčil článok, nezabudnite...alebo vlastne nič :)

Nepochopenie podstaty systémov plánovania I.

Je pre mňa veľkou záhadou, ako človek nazývajúci sa „geek cez produktivitu“ dospeje k poznaniu, že mať všetko hotové je potrebné brať v doslovnom zmysle. Áno, David Allen dal dokopy systém Getting Things Done, avšak nikdy nesľuboval, že vo výsledku nastane deň, kedy sa jednoducho budete nudiť. GTD má svoje nedostatky (napríklad technokratický prístup a chýbajúci pohľad zhora), no Burkeman mu pripisuje črty, ktoré jednoducho nemá. Nehovoriac o tom, že mnohí ďalší autori a systémy sú na míle vzdialené od toho, ako time managment vníma. Vezmime si len koncept S. Coveyho zhrnutý v knihe Najdôležitejšie veci ako prvé: nejde len o to stúpať po rebríku (úloh) smerom nahor. Dôležité je mať rebrík opretý o správny múr.

Nepochopenie podstaty systémov plánovania II.

Burkeman jednoducho vychádza z nesprávneho poňatia plánovania a týchto systémov. Prichádza s tvrdeniami ako napríklad:

• čím viac sa snažíme čas kontrolovať, tým sa nám to menej darí nikto nechce riadiť čas, to sa nedá. Plánujem preto, aby som si utriedil dôležité veci, ktorým sa chcem venovať (a teda aj tie, ktorým sa venovať nebudem),

• viac produktivity prináša viac úloh – tento poznatok je pre mňa obzvlášť čudný. V zásade tvrdí, že treba byť radšej priemerný až podpriemerný v plnení úloh, lebo kto je vysoko efektívny, dostane sa do pozornosti šéfa, ktorý mu začne zadávať ešte viac úloh. Prosím, toto nie ☹,

• stredoveký roľník žil takmer idylický život, vyšiel na pole a proste pracoval – napriek tomu, že dni mám naplánované skutočne dôsledne a občas nestíham (k tomu sa ešte dostanem), nemenil by som s ním. Pre vyspelý svet súčasnosti a najmä znalostných pracovníkov je ešte stále náš životný štýl voľbou. Mám trochu pochybnosti, že existenčné ohrozenie stredovekých roľníkov a prežitia ich rodín nebolo veľmi porovnávania vhodné so životom dnešných ľudí vyspelého sveta,

• zavádzame systémy time managmentu, ktoré nám sľubujú, že budeme mať na všetko čas, takže nebudeme musieť robiť ťažké rozhodnutia – priznám sa, že som ešte nepočul o systéme, ktorý by toto sľuboval,

• nepozná systém time managmentu, ktorý by bol aspoň z polovice taký účinný, ako prijatie limitov a reality taká aká je – ja osobne nepoznám systém time managmentu, ktorý by nepracoval práve so skutočnosťou, že limity treba rešpektovať a prijatie reality je nevyhnutná podmienka správneho prístupu,

• vtáky nebeské sa nestarajú o budúcnosť a teda treba žiť v prítomnosti – spomeňme na situáciu, kedy sa Ježiš pohádal so svojou matkou na svadbe v Káne o tom, či už nastal vhodný čas alebo nie. Nejako sa nakoniec dohodli, ale bolo to tesné. Keď už ideme využívať ako argument náboženskú tématika, nezabúdajme na silné slovné spojenie „Boží plán“, ktorý má svoje neotrasiteľné miesto. Plán - vidíte to tam.

• Vraj technológie, ktoré používame nakoniec vždy sklamú, pretože zväčšia objem „vecí“, ktoré sa snažíme dostať pod kontrolu - blbosť, technológie sú len nástroj. To je len kladivo. Nič viac, nič menej. Ak viem, ako s ním pracovať, užitočne poslúži.

• Inbox zero je nereálna vec - hmm...čo ja viem. Ja mám v piatok celkom čisto. Tento koncept predsa len hovorí o tom, že na pracovnej doske nie je kopec neporiadku a na druhý deň nie je kam tanier položiť. Že sú veci upratané v systémeme.

Zoznam takýchto interpretácii by vydal za niekoľko strán, ale radšej končím. Spomeniem už len poslednú vec, ktorá mi prekážala: autor nevhodne zovšeobecňuje. V zásade väčšinu svojich tvrdení podporuje vlastnou skúsenosťou a vydáva ju za všeobecnú (univerzálnu) pravdu. Často používa vždy, nikdy, väčšina z nás, žiaden a pod. Daniel Kahneman napísal skvelú knižku Myslenie pomalé a rýchle – ten by vedel rozprávať o tom, aká je vysoká chybovosť nášho štatistického odhadu, keď sa odrážame len od vlastnej skúsenosti.

Stíham všetko? Nie.

Mne osobne plánovanie pomáha. Občas padne v mojom okolí otázka, resp. zaznie konštatovanie, že či ja všetko stíham. Nie, nestíham. Predstavte si to ako horolezectvo – bavia Vás hory, leziete stále vyššie a vyššie. Kladiete si náročnejšie výzvy a hoc máte skvelé vybavenie a časom aj skúsenosti, nie vždy sa zadarí. A keď už raz aj zdoláte najvyšší vrch sveta, ešte to neznamená, že každý ďalší kopec bude malina. Jednoducho počasie, energie, motivácia a všemožné faktory spôsobia, že sa vrátite pred cieľom. Možno som si vzal blbé vybavenie, ale nemôžem to hádzať len to.

Rovnako je to aj s plánovaním. Mám vymakané nástroje. Čo to viem. Avšak aj mne sa občas preplní inbox, deti ochorejú, dôjde iná pohroma. Jednoducho ostanem visieť na skale. Ak je hlava v pohode, nejako sa mi podarí vrátiť do základného tábora a ďalší deň je nový deň.

Sila kognitívnych presvedčení

V rámci konzultácii pracujem s ľuďmi, ktorým práca prerástla nad hlavu. Skúšajú všetko možné aj nemožné, striedajú aplikácie a prístupy. Robia v zásade to, čo Burkeman popisuje vo svojej knihe. A nefunguje im to! Problémom však nie sú samotné techniky time managmentu. To je len pomôcka, to sú tenisky, ktoré si obujete, keď idete behať. Tie Vás však do formy nedostanú. Do formy (nároky práce/života sa dajú zvládnuť), sa dostanete len prostredníctvom kombinácie nástrojov a vhodných kognitívnych presvedčení . S tými Burkeman nepracuje v knihe (takmer) vôbec. Sebadisciplína. Návyky. Schopnosť povedať nie či vymedziť si hranice. Poznanie svojho prečo. Zvládanie očakávaní. Toto všetko a mnohé ďalšie okolnosti opomenul. V knihe spomína, že snaha mať vymakaný time managment pramenila z úzkosti doby, že nebude plniť všetky očakávania. Lenže tam by to chcelo dačo iné, než točiť online a offline pomocníkov. Ak nie je poriadok v hlave, techniky a systémy to nezachránia. To však neznamená, že nefungujú.

Inak povedané: ak sa rozhodnete pravidelne behávať a žiť zdravšie, skúsite x tenisiek, y aplikácii na počítanie kalórií a neviem čo ešte a napriek tomu zlyháte, nebude to teniskami ani aplikáciami. Áno, potrebujete parťákov, s ktorými si sadnete a aj nad tým treba uvažovať. Avšak presvedčenia a pohľady na zdravý životný štýl budú rozhodujúcim faktorom.

Čítať knihu, ak brutálne nestíhate?

Uvažoval som, či knihu Štyri tisíc týždňov odporučiť známym a klientom, ktorí sú v obdobnom stave/nastavení. Položil som si otázku – oslobodí ich to? Odpoveď je skôr nie. To im môžem rovno povedať presťahujte sa niekde na vidiek, chovajte sliepočky a pestujte zeleninu, zbavíte sa stresu. Ak však chcete zvládať nároky džungle života, siahnite radšej po iných zdrojoch. Zavše vyberám:

Zjednodušte si prácu (Carson Tate) - autorka chápe, že štýl plánovania treba prispôsobiť osobnosti. Prístupov je kopec, hľadanie kompatibility je úplne v pohode.

Najdôležitejšie veci ako prvé (S. Covey) - nejde len o to, že idete. Dôležité mať aj správne nastavený kompas, aby ste sa neplavili nesprávnym smerom.

Začnite s prečo (Simon Sinek) - poznať svoje prečo je kľúčové.

Ak predsa len chcete po knihe siahnuť, objednať sa dá v Martinuse alebo v priamo v skvelom nakladateľstve Jan Melvil Publishing.